Tak ako každý rok, aj v tomto školskom roku sa žiaci 3. ročníka vybrali na exkurziu do Osvienčimu. Prinášame Vám pohľad Nikoly Žlkovanonej (III. C) na obdobie z našej histórie:
„Osvienčim. Pre mňa donedávna pojem zo školských učebníc. Vedela som, aké hrôzy sa tam páchali, ale všetko som to vnímala ako učivo o minulosti. Až dokým som koncentračný tábor, Birkenau a Auschwitz v Poľsku, nenavštívila osobne.
Pred niekoľkými dňami sme spolu s mojimi spolužiakmi absolvovali pre mňa nezabudnuteľnú exkurziu. Prechádzali sme miestami, ktoré mi naháňali strach, hrôzu a nie raz som mala zimomriavky.
Mali sme šťastie na výbornú sprievodkyňu, ktorá svoju prácu neberie len ako povolanie, ale ako súčasť života, a hoci viedla týmito miestami možno aj stovky skupín, výklad podala bravúrne.
Ako prvý sme navštívili koncentračný tábor Auschwitz. Bol menší ako Birkenau, ale nič to nemení na veci, že to bolo hrozné miesto. Nie preto, že by tam bol neporiadok, práve naopak. Tie presné rozmery stavieb, vyšliapané chodníky, ohraničené ostnatým drôtom a poriadok vo mne vyvolával nepríjemný pocit, čo sa mi ešte pred tým nikdy nestalo. Nenavštívili sme každú budovu, v programe ich bolo len pár. Prechádzali sme miestami, kde ľudia trpeli, hladovali, zomierali. Videli sme hrôzostrašné fotky zúbožených ľudí, ktorí vážili ledva 30 kíl. Zvyčajne sa ľudia fotia, aby zaznamenali svoje radostné zážitky. Fotku takéhoto charakteru sa tam nenašla. Zábery boli strašné, ale čo je to v porovnaní s tým, že je to zachytenie okamihov zo skutočnej nedávnej minulosti?
Tisícky topánok s vychodenými podrážkami, tisícky hrebeňov s vylámanými zubami, hromady oblečenia, ktoré pred niekoľkými rokmi mali svojich vlastných majiteľov. Majiteľmi neboli len dospelí muži, ale i ženy a deti. Ľudia museli vidieť umierať vlastných rodičov, súrodencov, manželov, manželky aj svoje deti. Nikdy nevedeli, či sa nevidia poslednýkrát.
Zo začiatku stále verili v myšlienku, že je to tábor pracovný. Klamstvo. To, k čomu tam ľudia boli nútení, nebola obyčajná práca. Museli zabíjať, odnášať mŕtve telá, zberať šatstvo po svojich (už mŕtvych) rodinných príslušníkoch. Nemali čo jesť, piť. Žili v neznesiteľnom zápachu, špinaví, hladní. Nebolo šance ujsť, nebolo šance vrátiť sa domov. Ich život mal pokračovanie len v rámci územia tábora. A väčšine sa ich transport na toto miesto stal osudným. Ľudia tam boli bití, bičovaní, tyranizovaní, mučení, zabíjaní.
Ako druhý sme navštívili tábor Birkenau. Bol podstatne väčší. Boli sme v budove, ktorá slúžila na ubytovanie žien a detí. Postele? Nie. Do steny nabité dosky. Tri poschodia. Jedno poschodie, minimálne 5 žien. Posledné poschodie ani nemalo pod sebou dosky, len holú, chladnú, mokrú zem. Väčšinou sa tam vraj zdržiavali ženy, ktoré boli tak slabé, že nedokázali bojovať o lepšie miesto. Boli tam s nimi aj ich deti, ktoré nie raz umreli, pretože ich zadusil potkan o veľkosti mačky.
Keď som prechádzala týmito miestami poznačenými smrťou, uvedomila som si, aké šťastie mám, že som sa narodila po 2. svetovej vojne. Nikdy nepochopím, ako niekto môže spáchať takúto hrôzu.
Vždy, keď sa myšlienkami vrátim späť na to miesto, bojím sa. Keď si predstavím tie tváre nevinných ľudí, vitríny s ich vecami, kuframi, vlasmi,... Hoci mi každá spomienka na tie miesta vyvoláva zlý pocit, som rada, že som mala možnosť navštíviť Osviečim. Vrylo sa mi to do pamäti a myslím si, že každý by mal navštíviť toto miesto ...
Veď napríklad Martin Šimečka o dôležitosti poznania minulosti hovorí: „Nic není důležitějšího. Pokud chcete poznat přítomnost, musíte poznat dějiny. Minimálně 20. století je alfou a omegou všeho, co se děje dnes. Pokud to nemáte nastudované, tak nemůžete pochopit dnešní svět a nerozeznáte to nebezpečí, které se tu vyjevuje.“
Do galérie Hrôzy Osvienčimu boli pridané fotografie.
