Je streda, dve hodiny ráno. Niektorí sami neveria, že sú tam, kde sú. Sedíme v autobuse a začíname našu dlhú predlhú cestu do najobávanejšieho miesta prvej polovice dvadsiateho storočia. Do koncentračného tábora Auschwitz – Birkenau v Poľsku. Táto udalosť je dlhoročnou tradíciou pre tretie ročníky študentov nášho gymnázia.
Každý z nás pozná príbeh skrývajúci sa za bránou s nápisom „Arbeit macht frei“. Každý z nás pozná príbeh druhej svetovej vojny, koncentračných táborov a holokaustu. No dokážeme si uvedomiť, čo všetky tieto slová skutočne znamenajú a čo znamenali v minulosti?
„Nikto si nedokáže predstaviť alebo sa vcítiť do kože človeka, ktorý prežil koncentračný tábor. Ani len jeho manželka alebo manžel, ktorí si tým neprešli.“ započuli sme z výkladu našej sprievodkyne. Mnohí z nás chápali tieto udalosti len ako časť histórie, ktorú sa treba naučiť. Znamená to však omnoho viac. Na tejto exkurzii sme mali príležitosť pocítiť skrz všetky zmysly ťažkú atmosféru a bolesť tých dní. Trojhodinovú prvú časť v Auschwitz sme začali v dobrej nálade, to sme ešte nevedeli, čo nás čaká. V každom baráku, v každej izbe sme mohli vidieť rôzne mapy, fotografie, ale aj kresby. Kresby tých, ktorí tam žili. Kresby detí, ktoré v nás zanechali stopu. Len ťažko si môžeme predstaviť silu vôle a šťastie preživších. Čím viac sme videli a počuli, tým ťažšie sa nám vlieklo naše nohy ďalej a tým ťažšie sa niektorí z nás bránili slzám. Vôbec tomu nepomáhal výklad sprievodkyne Sylvii, ktorá, môžem podotknúť, svoju prácu robí výborne. Viedla svoj výklad veľmi presvedčivo a emotívne. Už na začiatku v nás jej reč vyvolala úplnú vážnosť. Dala tomuto miestu akúsi prítomnosť, pozvala nás do príbehov mnohých stále živých bývalých väzňov, s ktorými sa stretla. Rozprávala tak pútavo, že našu pozornosť sme jej venovali skutočne celý čas. V tejto časti sme mali, okrem iného, aj možnosť nahliadnuť do československej expozície, kde premietali film svedectiev preživších slovenských židov. Po Auschwitz sme sa autobusom premiestnili do druhej časti tohto tábora vzdialenej len tri kilometre, a síce Birkenau. Niekoľkonásobne väčší komplex, kde malo byť umiestnených až 200 000 židov, sme nemali šancu vidieť celý, no vďaka pani sprievodkyni sme prešli a uvideli všetko potrebné. Napríklad ženskú časť tábora, budovu, kde sa robili zdravotné prehliadky, zničenú plynovú komoru, pamätník a tiež vozeň, určený na transport (hlavne) židov z rôznych častí sveta. Je až neuveriteľnou iróniou v akom krásnom prostredí sme sa ocitli. Obklopení brezami a všade rastúcou zelenou trávou sme len ťažko mohli uveriť, aké odporné činy boli vykonané na miestach, kde každý z nás stál. Masové vraždy, genocída... Sprevádzal nás strach, čo ešte môže prísť.
Keďže sme do rozprávania pani sprievodkyne boli úplne vtiahnutí, mali sme pochopiteľne aj veľa otázok. Bola skutočne ochotná a s veľkou radosťou nám na všetky odpovedala. Vďaka nej, zlatej pani sprievodkyni, sme mali možnosť pozrieť sa aj do veže.
Fyzicky sme sa mohli dotknúť tehál barákov, zničených budov alebo aj hlavnej brány. Práve tieto spomienky v spojitosti so slovami pani Sylvie v nás utkveli a z obyčajnej exkurzie sa stal nezabudnuteľný zážitok, ktorý si naozaj budeme pamätať.
„Tí, ktorí nepoznajú svoju minulosť, sú nútení ju opakovať.“ povedal George Santayana. Je potrebné, aby sme si udalosti spojené s druhou svetovou vojnou a vyvražďovaním nevinných pamätali, a aby sme rovnaké chyby nikdy viac neopakovali, nech sú naše predsudky akékoľvek.
Monika Prôčková, III.B
Do galérie Exkurzia - Osvienčim boli pridané fotografie [foto Martin Čamaj, SEPTIMA].
