20.9.2018

Študijná cesta - Dotyky s vojnou

A päťdesiat rokov po Osvienčime prišla Srebrenica

Od 17. do 20.septembra 2018 mali možnosť 3 študenti našej školy zažiť priamy dotyk s vojnou, ktorá skončila len nedávno. Dáša Holinová, Petra Betková zo IV.C a Marcel Juriga zo IV.B sa vďaka Centru pre európsku politiku dostali do Vukovaru v Chorvátsku, Tuzly a Srebrenice v Bosne a Hercegovine. Prinášame Vám pár postrehov zo študijnej cesty...

 

CEP- Centrum pre európsku politiku, 17.9.2018:
"Vydávame na cestu do Vukovaru, Srebrenice a Tuzly. Tentokrát s čerstvými dospelákmi, žiakmi stredných odborných škôl a gymnázií zo šiestich miest z celého Slovenska. Spolu budeme spoznávať príbeh radikalizmu, etnického a konfesionálneho násilia – príbeh rozpadu bývalej Juhoslávie a následných vojen. V nich proti sebe bojovali ľudia hovoriaci veľmi príbuznou, nám blízkou rečou, kresťania...
Čo viedlo k vojnám? Aký je život po vojne? Dnes, dvadsaťtri rokov po udalosti. 
Sme zvedaví, ako tému uchopia a spracujú mladí ľudia, ktorí vtedy nežili. Aké posolstvo prinesú pre svojich rovesníkov na Slovensku. O tom, čo sa dialo vtedy v Juhoslávii a prečo by nás to malo zaujímať u nás doma..."
 

Dáša Holinová, IV.C, 17.9.2018, Vukovar:
"Dnes sa mi naskytol nepríjemný pohľad na domy.... budovy.... ploty.... stavby, ktoré boli poznačené vojnou. Odohrala sa len pred pár rokmi. A nie tak ďaleko od nás. V štáte, do ktorého si chodíme cez leto oddýchnuť. Áno, je to Chorvátsko, presnejšie, videla som mesto Vukovar. Bolo pre mňa strašné pozerať sa cestou v autobuse na diery v stenách po guľkách zbraní. Sledovať v múzeu osudy ľudí. Prečo?
Prečo sme dopustili, aby sa v 20. storočí stalo niečo takéto? Pri návšteve centra pamäti som cítila určitý pocit.... Pocit, ktorý sa nedá opísať. Prechádzala som pomedzi tanky, lietadlá, zákopy, zbrane.... a iné vojnové "pamiatky" a mala som zovreté hrdlo. Zamýšľala som sa, čo by som asi robila ja na ich mieste? Môže byť človek na niečo také pripravený? A nikto nahlas nepovie, že v juhoslovanskej vojne išlo o etnické vyhladzovanie, že aj po roku 1945 boli v Európe koncentračné tábory... Kto z nás by bol pripravený čeliť niečomu takémuto?? A čo týmto všetkým chcem povedať? Ľudia, nechoďte do Chorvátska LEN na dovolenku!"

Dáša Holinová, IV.C, 18.9.2018, SREBRENICA
"Po včerajšom zážitku sa tak zamýšľam, čo ma dnes čaká... Keďže ešte doma som si stihla pozrieť pár fotiek viem, že ideme na miesto veľmi smutné, pochmúrne. Je tam pochovaných okolo 8300 ľudí, ktorých našli v masových hroboch. Pocity mám zvláštne a neviem, čo mám čakať.
Po nie veľmi dlhej ceste autobusom nás upozornia, že sme prišli do Srebrenickeho údolia. Zovrie mi hrdlo, ale neviem prečo. Počas cesty nám sprievodcovia približujú tému Srebrenica. Uvažujem: „Prečo je niekto zlý, ak je moslim z Bosny a nie kresťan zo Srbska? Prečo sa kladie až taký dôraz na to, kto si a v čo veríš?“ Čím viac sa blížime k Srebrenici, tým viac domov vidíme poškodených a prázdnych.
Príbehy a osudy ľudí, čo túto strašnú genocídu prežili. A dokázali o tom rozprávať. Patrí im veľký obdiv. Napríklad pani Sabahete Fejzič, ktorá prišla nielen o manžela, ale aj o syna a v poslednej chvíli, keď chcela spáchať samovraždu, jej sestra zachránila život tým, že povedala : „Ak sa zabiješ a oni sa vrátia, kto tu bude na nich čakať? A ak sa nevrátia, kto ich pôjde hľadať, ak nie ty?“
Okrem pani Saby sme mali možnosť vypočuť si príbehy pani učiteľky Beby, väzňov Stanislava, Janka, Amira, a aj pána Zija Ribića, ktorý sa ako malý chlapec (nemal ani 8 rokov) vyhrabal z masového hrobu... 
Strach, tieseň, slzy, a iné, oveľa horšie pocity... Kto? Povedzte mi, kto je schopný spáchať takúto strašnú vec? Stačilo mi! Videla som zábery, ktoré hovoria o tom, aké zverstvá sa tu diali, fotky ľudí, zábery plačúcich žien, obrázky mŕtvych mužov, detí so zbraňami. Videla som veľa hrobov aj hanlivých nápisov.... 
To sú Potočary: 6 a pol tisíc hrobov v zástupoch a vyše 2 tisíc ľudí, ktorí sú stále nezvestní... Rodiny vedia, že nie sú živí. Nemajú miesto, kam by za nimi chodili plakať. Ležia niekde zakopaní v masovom hrobe, ktorý zatiaľ nebol nájdený...
A teraz mi jednoducho vysvetlite, prečo sa v našich učebniciach dejepisu takmer nič nepíše o takejto katastrofe? Moji vrstovníci ani nevedia, že sa stala. A nie je to ani tak dávno. Už vôbec nie ďaleko od nás. Aj toto je časť moderných dejín! Mali by sme o nej vedieť, snažiť sa pochopiť, čo sa stalo. Možno aj brať udalosti ako výstrahu, lebo každý jeden z nás prispieva k chodu tohto sveta. To nie je fráza: z histórie by sme sa mali poučiť, aby sa nezopakovala. Ale o 50 rokov po Osvienčime prišla Srebrenica..."

 

Pohľady žiakov na cestu v nahrávkach:

• Vukovar (Daša Holinová)
• Tuzla (Marcel Juriga)

Do galérie Študijná cesta - Dotyky s vojnou boli pridané fotografie.