19.9.2016

Skutočné spomienky

V pondelok, 19. septembra sa v Múzeu holokaustu v Seredi konalo stretnutie Chavy Schelach, bývalej väzenkyne seredského tábora so študentmi nášho gymnázia. Merali sme síce 2x 3 hodiny cesty, ale hosťka, pani Chava Schelach, prešla oveľa väčšiu vzdialenosť z Izraela, aby porozprávala o svojom vojnovom detstve a rodinných osudoch.

Chava Schelach sa narodila v roku 1936 v Bratislave. Jej otec sa stal v roku 1941 členom Ústredne Židov, ktorá bola v tom období jedinou povolenou židovskou verejno-právnou inštitúciou na Slovensku. Vďaka tomu dokázal celú rodinu uchrániť pred prvou vlnou deportácií v roku 1942. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa začalo s definitívnym „riešením židovskej otázky na Slovensku“ a kvôli tomu sa musela rodina Chavy Schelach ukrývať. „My deti sme sa správali, ako starí ľudia. My sme neplakali. My sme nič nežiadali. My sme boli trpezliví. Sedeli sme ako muchy, aby sa nič nestalo“.

Úkryt ich rodiny bol odhalený v októbri 1944. Po zatknutí gestapom ich previedli do koncentračného tábora v Seredi, odkiaľ boli organizované transporty Židov do ďalších koncentračných táborov. Väznenie v Seredi pre ňu znamenalo životný zlom: „V Seredi som začala vnímať, že sa stane niečo zlé. Nikto nevedel, aký bude náš osud. V Seredi som videla naposledy svojho otca, ktorý išiel iným transportom a už sa nevrátil.“ Z koncentračného tábora v Seredi boli mužskí členovia ich rodiny deportovaní do Auschwitz-Birkenau a odtiaľ do tábora Buchenwald. Ženy skončili v tábore Bergen-Belsen.

Pre väčšinu študentov bolo stretnutie s Chavou Schelach výnimočné, keďže predtým nemali možnosť priamo diskutovať s človekom, ktorý prežil holokaust. Tieto slová potvrdil aj Dominik Schmidt z 3.A, ktorý povedal: „Stretávame sa s niekým, kto tie hrôzy v skutočnosti prežil a je to úplne iné, ako keď si o tom prečítate len v učebnici, kde je to sucho vysvetlené.“

Martin Korčok, vedúci Múzea holokaustu v Seredi, vyzdvihol prínos podobných podujatí: „Našim poslaním je aj vzdelávanie mládeže. Práve vo vzdelávaní je dôležité využiť, že ešte žijú jednotlivci, ktorí nám osobne môžu rozprávať o tom, čo sa dialo v časoch, keď sa k moci dostali krajne pravicovo zmýšľajúci ľudia. Preto musíme byť ostražití a odsúdiť každého, kto rozdeľuje ľudí na základe ich náboženskej alebo etnickej príslušnosti a nadraďuje jednu skupinu ľudí nad druhú. Životné príbehy preživších nie sú len o odkrývaní minulosti, ale ich hlavným odkazom je ukázať, kam môže viesť ľudská zloba a nenávisť.“

Pred stretnutím s pani Chavou si žiaci prezreli prvú časť expozície, barák č. 1, kde boli sústredené exponáty dokumentujúce rasové prenasledovanie židovského obyvateľstva počas vojny. Po prednáške sme videli barák 4, v ktorom sme našli osobné svedectvá, pozorne sme si prezreli aj Brunnerove pivnice, vagón z transportu výstavu z vykopávok v Sobibore. Práve v tomto tábore zahynuli väčšina židovských obyvateľov, ktorí boli deportovaní z nášho mesta.

Rozhovor v Správach RTVS

Fotografie v galérii