Spoznávali sme stredné Slovensko

Kým sa naši maturanti trápili nad maturitnými písomkami, najmladší gymnazisti obdivovali krásy stredného Slovenska. Žiaci SEKUNDY a TERCIE spoznávali Hronský Beňadik a Levice. So zážitkami sa s Vami podelia práve terciáni.

„Stretli sme sa pred gymnáziom, kde na nás netrpezlivo čakal pán vodič s pripomenutím: „Máte všetci sáčky?“ Našťastie sme sa bez väčších problémov dostali na miesto určenia. 

Po vystúpení z vyhriateho autobusu sme zistili, že naša “turistická obuv a teplé oblečenie“ nebude v tejto zime stačiť. Minúty pesimistických rečí vystriedali užasnuté pohľady na ukryté krásy nášho kraja. Kto by bol ešte včera povedal, že naši žiaci budú hodinu a pol bez slova počúvať pána farára, ktorý nás zaujal svojimi pripravenými vetami o histórii kláštora? Najviac sme ale boli prekvapení výkladom nášho spolužiaka, Romana Debnára, ktorý nám porozprával o Kaplnke Svätej krvi. Následne sme mali zriedkavú šancu vidieť historickú relikviu. Vtedy nás pocit, že sme Slovákmi - kresťanmi, zahrial v našich vymrznutých srdciach. 
S radosťou sme sa pousádzali v teplom autobuse a fičali ďalej do Levíc. Po príchode sme sa presunuli do Tekovského múzea na Levický hrad. Išli sme tam pripravení a s predsavzatím dozvedieť sa nové informácie. Mali sme totiž dopredu nachystané otázky z archeológie, histórie lekárnictva i otázky k fotografiám Ladislava Bielika.

Po príchode do Tekovského múzea sme všetci boli prekvapení, že vtedajší architekti nerátali s takou vysokopostavenou návštevou ako je náš Juraj. Prejsť z miestnosti do miestnosti bola pre nás hračka, teda, až na niektorých. Väčšinový problém nastal až po ponorení sa do hĺbky kapitánskeho domu, v ktorom sa múzeum nachádza. Vo vitrínach ležali, pre nás príťažlivé, staré zbrane a brnenia, ale...

KDE JE SIGNÁL??? Naše mobily ostali nemé. Problém vyriešila pani sprievodkyňa tým, že nás zaujala. Vošli sme do miestnosti s dobovým nábytkom. Staré veci boli úchvatné. Časť z nich by sme uvítali ako mobiliár aj doma. Zaujímali nás hlavne stoličky. Lebo, aj vojak občas ustane. Radi by sme si sadli. Na viacerých ale visela ceduľa „nedotýkať sa“. Hurá... konečne sme objavili dve funkčné. Zavelili sme k nenápadnému presunu. Ten, asi telepaticky, vytušila jedna z pani profesoriek, ktorá zároveň pochopila, že použitie stoličiek zničí náš neutíchajúci záujem o výklad sprievodkyne, o históriu... a zachránila nás.
 

Opustili sme „misiu stolička“ a presunuli sa do jednej z posledných miestností, kde sme okrem fotografií Laca Bielika našli aj sami seba. Prenesene, aj doslovne. Fotografie vzbudili pozornosť celej tercie, po čase aj pracovníčok múzea. Že sme na najznámejšej fotografii, publikovanej vo World Press foto, našli spolužiaka Bendžiho Febena, nás vôbec neprekvapilo. Myslím, že všetkým vyrazila dych práve expozícia o Ladislavovi Bielikovi a fotografiách z augusta 1968.

Aby sme mohli načerpať novú energiu po toľkých informáciách, pani profesorky nás vypustili do sveta. A naši žiaci jedli, nakupovali alebo sa prechádzali po pešej zóne. Chvalabohu sa nám nikto nestratil a tak sme sa mohli vrátiť po dlho, ale zaujímavom dni, do našich domovov.“

Do galérie Exkurzia - Beňadik a Levice boli pridané fotografie