Exkurzia - Oswienčim

 

Bola streda, 17. októbra 2007 a naša trieda- septima sa vybrala na exkurziu do Poľska. Do Osvienčimu. Ráno sme nastúpili do autobusu premrznutí, ale s dobrou náladou. Ja som celou cestou tam rozmýšľala, či je Osvienčim naozaj taký, ako ho opisovali iní- teda o ničom a bez autentickosti, ktorú by mal prinášať.

Na prvý pohľad vyzeral ako nejaká staršia internátna škola...Úhľadné tehlové domy, pekné čísla napísané na vchodových dverách, množstvo ľudí... Dojem rušili jedine dvojradový ostnatý drôt, strážne veže a celkom vtipné obrátené B na nápise „ Arbeit macht frei...“ To malo pripomenúť prichádzajúcim, že práca neoslobodzuje, ale zabíja.

 

Hneď, ako sme vstúpili do tábora, bol to pre všetkých výnimočný pocit. Mestečko hrôzy.

 

Bolo to zvláštne...

 

Dýchať vzduch tam, kde sa raz snažili oni,

Kráčať po miestach, kde srdce slzy roní,

Vidieť cudzí- posledný domov- domov obetí,

Počuť večný nárek do múrov odetý.

 

Bolo to zvláštne...

 

Vedieť, čo človek vlastne dokáže,

Koľko má krutosti, koľko guráže...

 

Naozaj zvláštne...

Pocítiť beznádej minulosti

 

Pôsobivé obrazy z transportov, života v koncentračnom tábore, na nás hľadeli počas celej expozície. Oblečenie, tisíce topánok, okuliarov, riadov a najdesivejšie...ľudské vlasy. Stena smrti a barák č. 11, kde vypočúvali. Neuveriteľné spôsoby mučenia, ktoré dokázal vymyslieť - človek. Stáť a zamrznúť, zadusiť, vyhladovať...

 

Človek sa čuduje

Človek sa diví...

Ktorý netvor to mohol spôsobiť?

 

Mám v hlave obrazy,

Ktoré nedajú spať...

 

Chodili sme po miestach tichých a smutných

 

Vlaky plné nešťastia vchádzajú bránou skazy, tou bránou smrti, ktorou sa LEN VCHÁDZA.

Ako to všetko mohli vydržať? Prizerať sa, ako im zabíjali priateľov, strácať ľudskú dôstojnosť, túžiť prežiť a zabudnúť...Dopadá na vás tiaž, tiaž zo všetkých tých ľudí, ktorí na tomto mieste zomreli.

 

Všetko dýcha na vás osudmi týchto ľudí...Nedalo sa usmiať, to miesto to nedovoľovalo...Tak som len počúval...Ako žili a umierali, ako  strácali nádej, chuť do života. Učil som sa vážiť si život a slobodu. Bolo to iné, ako keď sa učíme z učebníc. Bolo to iné, ako učebná látka...

 

Veľa nevinných, čo prešli touto púťou...

Skladáme im úctu. No je nám to fakt ľúto?

Žijeme v dobe, ktorá je iná

Dnes rastie tráva tam, kde bola hlina...

Pracovný tábor s vysokým percentom úmrtnosti

Múzeum plné ľudských kostí...

Dnes chodíme už len spomínať

Na to, čo nemalo sa stať.

 

Počas celej exkurzie mi hlavou lietala otázka, vracala sa za každým bodom, príbehom, s každým krokom vpred. Nikoho som sa na ňu nepýtala, len som nad tým uvažovala.

Ako to celé môže byť pravda?

Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré. Na čo ale bola dobrá tragédia v Osvienčime?

Neviem.

 

Jediné, čo je mi jasné, že nesmieme zabudnúť- Kto zabudne na históriu, bude nútený ju znova prežiť, hlása jeden z nápisov v Osvienčime.

 

A teraz všade naokolo vrany,

Pripomínajú to nešťastie

Možno práve v nich

Sú duše zosnulých.

 

Zabudnúť by znamenalo nechať ich znova zomrieť.

 

Napísané podľa úryvkov z prác žiakov SEPTIMY.

 

Fotografie nájdete vo fotoalbume