• Reportáž z Jeruzalema

        • 15.12.2014

          Reportáž z Jeruzalema

          Ešte v októbri som dostala ponuku od Občianskeho združenia EDAH zúčastniť sa semináru v Medzinárodnej škole pre výskum holokaustu Jad Vašem v Jeruzaleme. Samozrejme, že taká ponuka poteší. Izrael nebola pre mňa krajina, kam by som bežne cestovala na dovolenku. A dlho som neverila, že ozaj mám to šťastie.

          Prvý deň

          Cesta sa začala 7. decembra 2014 na letisku v Schwechate. Pršalo, nepríjemne sychravé počasie zaliezalo pod kožu. Vždy sa bojím meškať, takže som prišla medzi prvými. Keď som videla ruch na letisku, ovládla ma nervozita, či vôbec nájdem svoju skupinu. Postupne sme sme sa schádzali – šarmantný Prof. Mešťan z Múzea židovskej kultúry, Dr. Kročok –spružina v obehu, čo hýbala celým dianím, usmievavý a angažovaný Vladko Crmoman, pani Čellárová, ktorá nám hneď na letisku rozdala Nový Zákon, lebo do Svätej zeme sa bez neho nechodí...

          Len čo sme sa ocitli nad Stredozemným morom, svet sa zmenil. Mraky sa roztrhali a my sme sa tešili z obrazov krásnej krajiny. Svietilo slnko, v Tel Avive bolo 20°. Pohli sme sa do Jeruzalema, cestu lemovali sady s dozrievajúcimi grepmi, pomarančmi, granátovými jablkami.

          Večer sme neodolali a vydali sa na vychádzku do Starého mesta. Všetky skupiny ho našli. Len mne a mojim novým priateľom Nike a Radovi sa to akosi nepodarilo. Aspoň sme si dokonale obzreli Strunový most, popod ktorý sme blúdili. Poučenie? Neverte bedekerom a sprievodcom. Ak tvrdia, že cesta do centra trvá 30- 45 min. chôdze, rátajte minimálne s hodinou.

          Druhý deň

          Od rána do poobedia nás čakalo vzdelávanie v Jad Vašem. Komplex stavieb leží nad Jeruzalemom, na vrchu s príznačným menom Har Hazikaron (Hora spomienok). Čím je? Zo všetkého najviac miestom nabitým emóciami. Priestorom, kde ani jedna zo šiestich miliónov obetí holokaustu neostala zabudnutá. Je to memoriál, múzeum, archív, knižnica...a  škola. Je to miesto, pulzujúce životom, plné ľudí rôznych národností, rôzneho veku.

          Nepoznám zaujímavejšiu inštitúciu, ako je Jad Vašem. Na prednáškach sa striedali historici, metodici, ale aj tí, čo prežili holokaust.

          Poobede sme absolvovali prehliadku Sadu Spravodlivých medzi národmi (každý, kto nezištne zachránil aspoň jedného Žida a jeho čin schválila komisia, má v sade svoj strom, ide o najvyššie vyznamenanie štátu Izrael). Chava Baruch nám vysvetlila symboliku Stromu života a previedla nás Údolím národov. Zvrchu je obrazom Európy, načrtáva jej obrysy. Keď zídete dolu, ocitnete sa v stiesnených priestoroch obrovských múrov z vápenca. Prepletáte sa nimi ako labyrintom. Pomaličky prechádzate a čítate názvy miest. Každá obec, mestečko, v ktorých žila židovská komunita s aspoň 500 členmi, má v skale vytesaný názov v hebrejčine a jazyku domovskej krajiny. Tu všade žili Židia. Cez mestá Európy sa blížite k Slovensku. A ja som cez Zlaté Moravce prišla domov, k Žarnovici, Banskej Štiavnici, Kremnici...

          Večer sme už nič nenechali na náhodu. Pripojili sme sa k tým, čo Staré mesto našli. Zistili sme, že život znamená neustále získavanie nových zručností. Netušíte, aké zložité je kúpiť si cestovný lístok na MHD v jeruzalemskom automate. Prešli sme od Jaffskej brány za hradby, poobdivovali zvyšky arabského trhu (večer sú stánky zavreté), prezreli sme si rímsku cestu a popri obrovskej menore sme zišli k Múru nárekov. Všade, kde sa schádzalo väčšie množstvo ľudí, sme prechádzali  kontrolami ako na letisku. Izrael je vo vojne a tak sa snažia zabrániť teroristickým útokom. Často sme stretávali mladých ľudí v uniforme (vojenská služba je povinná od 18 rokov. Pre mužov na 5, ženy na 3 roky. Na vysokú školu idú až po jej absolvovaní.)

          Tretí deň

          V Jad Vašem sme sa venovali každodennému, týždennému a ročnému cyklu v židovskej rodine. Učili sme sa chápať ich kultúru, symboliku. Tešili sme sa na poobedie. Čakala nás exkurzia v Starom meste s výkladom sprievodcu.

          Ako natruc, práve v ten deň začalo pršať. Zamračene sme hľadeli na oblohu a predstavovali si, ako sa budeme plieskať ulicami hojne zmáčanými dažďom.  Na poslednej hodine sme už boli dosť nesústredení a lektorku Chavu sme vytrápili (aj učitelia sa občas vedia správať ako nepozorní žiaci na hodine). Zrazu vykuklo slnko a nad Jeruzalemom sa klenula nádherná dúha. Hádajte, čo sa dialo ďalej? Všetci sme vybehli na balkón s fotoaparátmi, smartfónmi a fotili...až kým nás Chava dosť prísne nepokarhala. Neochotne sme sa vrátili k práci s fotomateriálom.

          Vychádzka bola vydarená. Videli sme živý, pulzujúci arabský trh, prešli Dávidovým chrámom a dosť zdesene sledovali, ako sa modlia nigérijský kresťania (v tranze zabudnúc na svet), sledovali sme vyučovanie dievčenskej židovskej školy v Starom meste, prešli k Múru nárekov, odovzdali svoje želania na lístočkoch, a s ľútosťou sme hľadeli na východný Jeruzalem, kam sa nedostaneme. Na záver sme prešli Krížovou cestou k Bazilike Božieho hrobu.

          Štvrtý deň

          Ráno opäť prednášky, semináre. Ale predsa len boli pre nás sviatkom. Rozprávali sme sa s Naftali Fürstom a Gilou Fatran zo Slovenska. Priblížili nám príbehy svojich rodín, cestu, ako sa zachránili a prišli do Izraela, rozprávali o živote vo svojej novej vlasti, ale aj o tom, ako im chýba Slovensko.

          Poobede sme si prehliadli Múzeum histórie holokaustu v Jad Vašem. Židia sú nielen národom kníh, slova, ale aj majstrami symbolov. V komplexe múzea cez skratku symboliky vnímate nasýtené odkazy: Strom života (s kmeňom, silnými vetvami a ľudskými postavami ako lístím, čo z nich vyrastajú), krídla Múzea histórie holokaustu, po zhliadnutí expozície vychádzate z  tmavého tunela do svetla – pred vami sa otvorí pohľad na nádhernú krajinu...idete zo smrti k životu.

          Večer sme nemali voľno. V programe bola návšteva Izraelského múzea.  Rozkladá sa na pahorku Giv'at Ram neďaleko Knesetu (parlamentu) a Hebrejskej univerzity. Plocha múzea je 50 tisíc m², každoročne si jeho expozíciu prezrie vyše 800 tisíc návštevníkov. Na podvečernej návšteve sme sa kochali obrovským modelom Jeruzalema z obdobia druhého chrámu, prekrásnymi judaikami, interiérmi synagóg z rôznych kútov sveta. Väčšine sa však zatajil dych v Svätyni knihy, ktorá pod špeciálnou kupolou chráni originálne Kumránske zvitky staré vyše 2000 rokov.

          Piaty deň

          Ráno bolo kruté. Chcela som byť aspoň raz na omši v Bazilike Božieho hrobu. Peťo Borza tam chodil koncelebrovať, tak sa podujal zobrať aj nás. Vstávali sme pred piatou. Takmer klusom sme vyrazili k Starému mestu. Električky ešte nechodili. Našťastie sme prišli včas. Stihli sme posvätiť pátričky, spomienkové predmety. Veriaci z rôznych strán sveta nám podali latinské spevníky a spravili miesto. Peťo sa odobral obliecť do rúcha. Ranná liturgia začala. Spočiatku som sa v jej priebehu ťažko orientovala, ale priatelia pomáhali, hlavne katechétka Zuzka. Miestami ma mýlili hlasné spevy koptov, ktorým patril rovnaký čas na ich obrady, ako františkánom. Po omši sme vykročili do krásneho rána, s pocitom, ktorý sa nedá opísať.

          Postupne sme sa vracali do zabehaného rytmu. Od 8:00 do 17:00 škola. Prednášky, workshopy, spoločné aktivity. Tento deň sa líšil len tým, že sme mali predstaviť vlastný pohľad na vyučovanie o holokauste. Ešte na Slovensku sme ponúkli  EDAH-u svoje námety.  Vybrali  štyroch spomedzi nás.  Potešilo ma, že som bola jednou z nich, ale pred vystúpením ma potrápila poriadna tréma, hlavne preto, že naše ukážky pozorne sledovali oči skúsených metodikov z Jad Vašem. S úctou som sledovala, ako v Bánovciach nad Bebravou Zuzka Varhaníková pripravila dokumentárne divadlo Kufor o deťoch počas holokaustu, ako na religionistike na Teologickej fakulte v Prešove Peťo Borza hľadá gréckokatolíckych kňazov, čo zachraňovali židovské obyvateľstvo a ako robia výskum židovských cintorínov, počúvala som o aktivitách Dana Bradáča, ktorí v Bošácej buduje obecné múzeum a so žiakmi novomestského gymnázia robí projekty, ktoré sa neuveriteľne podobajú na tie naše, svätokrížske. Ja som sa rozhodla venovať svojej srdcovej téme – Leopoldovi Laholovi, jeho poviedkam zo zborníka Posledná vec. Poukázala som na to, ako sa dá o holokauste učiť aj na hodine SJL a ako necitlivé správanie sa k ľuďom vedie k tragédiám, ktorých rozmery na začiatku nevieme odhadnúť.  Poviedka má silný odkaz aj pre dnešok – lebo to, čo zažíval pán Vogel v poviedke,  často prežívajú stovky šikanovaných.

          Bola som rada, že poviedka zaujala. Kopírovala som jej odpis kolegom. A budem rada, keď po prečítaní reportáže, siahne po nej aj niekto z vás.

          Šiesty deň

          Tento deň bol zvláštny. Blížil sa čas šábesu, keď v Jeruzaleme po 17:00 ustane život – prestane jazdiť MHD, autá, ľudia vypínajú mobily, televízory, rádiá...obchody sú zatvorené, aj reštaurácie. Rodina v úzkom kruhu venuje čas modlitbe v synagóge a spoločnej večeri. Mesto  na 24 ovládne pokoj a sviatočná atmosféra.

          Ale dovtedy nás čakali opäť prednášky, cvičenia...a prehliadka detského memoriálu. Ide o pamätník navrhnutý Moshe Safdiem.  Podnet na jeho vybudovanie dali Abe a Edita Spiegelovci, ktorých dvaapolročný syn zahynul v Osvienčime. Toto miesto sa nedá verne opísať slovami, jeho atmosféru nezachytí fotografia. Je treba stáť uprostred podzemnej jaskyne, v tme vnímať blikajúce hviezdičky, každá svieti za dušu jedného z jeden a pol milióna zavraždených detí a z diaľky počuť potichu čítané mená, vek, krajinu pôvodu. Mala som dojem, že ma pritlačila nočná mora...nevedela som sa nadýchnuť a zrazu mi prúdom tiekli slzy, ako už dávno nie. Keď naša skupina opúšťala memoriál, pomaly, jeden za druhým, nik nemal chuť rozprávať. Potrebovali sme chvíľu byť sami, s vlastným svedomím. Chápem, prečo bolo potrebné v Jad Vašem postaviť aj synagógu. To, čo človek videl, vnímal, cítil, si žiadalo modlitbu.

          Prehliadli sme si aj modernú synagógu v komplexe. Rozmýšľali sme, ako vyzerá modlitba v nej. Vtedy nás naša lektorka Miriam Mouryce prekvapila otázkou: „Dámy, máte aj sukne, čo sú pod kolená a tmavé pančuchy?“ Prvé čo mi blyslo hlavou: Čooo? Sukňa??? Pre mňa bolo maximum do Izraela doviezť sako a kostýmové nohavice. Postupne zdvíhali ruku „hriešnice bez sukní“...bolo nás 6. Miriam sa mračila: „ To je veľa, jednu, dve v nohaviciach by som previedla do synagógy, ale šesť?“ Len sukňa má byť prekážkou? Uhovorili sme ju, aby lekciu skončila skôr.  Horúčkovito sme vyrazili na arabský trh a nakúpili šaty, sukne, pančuchy...všetko, ako treba.

          O 17:00 sme vyrazili na sviatok do neologickej synagógy neďaleko hotela. Keď sme prechádzali okolo synagóg, pochopili sme frazeologizmus hluk ako v synagóge. Až na ulicu sa ozýval hlasný spev, zvončeky, hovor...

          Do synagógy sme vošli dvoma vchodmi. Muži svojím, ženy svojím. Mužská časť bola na prízemí, veľká, zväčša sa stálo, ale boli tam aj miesta na sedenie a štúdium svätých textov. Sledovali sme, ako jeden z členov komunity slávil – zrejme narodenie syna, ako sa ostatní jeho priatelia zoskupili okolo neho do kruhu, tancovali, potriasali mu rukou. Muži vstúpili dnu v malých okrúhlych čiapočkách – jarmulkách. Tie by mali mať židia na hlave stále, lebo sú symbolom, že nad nimi je stále Boh.

          Miesto žien bolo na galérii nad priestorom chrámu.  Bolo menšie, stiesnenejšie. Keďže túto synagógu hodnotili ako „voľnú“ , deti sa priestorom pohybovali bez rozdielu pohlaví. Ženy mali prehľad o dianí v mužskej časti, aj keď výhľad zakrývali záclonky. Tie však boli priehľadné a, hlavne mladé slečny, ich počas modlitby odťahovali, aby videli svojich priateľov a kde-tu si s nimi zamávali.

          Po synagóge nás čakala slávnostná večera s Miriam Mouryce, tá predniesla požehnanie nad vínom a chlebom ako „matka“ našej skupiny a zostala s nami do konca večere. Jej úlohu pri šábesovom stole doma nahrádzal v tom čase manžel.

          Naplnila nás slávnostná nálada. Tešili sme sa aj preto, že vďaka šábesu sme mali nasledovný deň voľno – čakal nás výlet na Masadu a k Mŕtvemu moru.

          Siedmy deň

          Vyrážali sme ráno o 8:00. Na úvod nás sklamala správa sprievodkyne, že na Masadu sa nedostaneme, lebo v tej oblasti večer veľmi pršalo a cesty sú stále zaliate. Narýchlo pre nás hľadali náhradný program. Nakoniec sa rozhodlo, že pôjdeme cez Negevskú púšť smerom na Jericho, zastavíme sa v kláštore Sv. Gerasima, vykúpeme sa v Mŕtvom mori a navštívime archeologickú lokalitu v Kumráne.

          Pri pohľade z okna nás udivovala krajina, zvláštna kamenistá púšť s rôznymi skalnými  útvarmi, v údoliach osady beduínov, stáda pasúce sa, veru dodnes neviem na čom. Klesali sme k 0° úrovne mora. Otepľovalo sa, krajina sa menila. Smerom na Jericho pribúdali ďatlové palmy a rôzne kvitnúce kroviny. V kláštore Sv. Gerasima sme si pripadali ako v oranžérii. Kvitnúce rododendrony, ibišteky, palmy, obrovské fikusy. Pomedzi ne klietky s rôznym vtáctvom. Aj samotný kláštor pripomínal miestami skôr jarmok, ako úctyhodnú budovu. Veľa zvierat, nielen všadeprítomné mačky, ale aj psi, hydina, pávy, papagáje.

          Z kláštora sme mierili k najväčšej atrakcii, Mŕtvemu moru. Obavám sprievodkyne, že je prichladno na  kúpanie (vzduch 26°, teplota mora takmer 23°) sme sa len smiali. Užívali sme si slaný kúpeľ, nadnášanie bez jediného plaveckého pohybu, mazali sme sa liečivým bahnom.  More bolo sýtomodré, v diaľke sa v opare črtali brehy arabskej časti. Pôsobili rozprávkovo. 

          Poobedie patrilo archeologickému nálezisku v Kumráne. Prehliadli sme si trosky sídla dávnych Esénov, obdivovali krajinu skál, jaskýň a strmých zrázov. Radi by sme sa vydali hore strmým chodníkom až po prvé skalné úkryty, sledovali z výšky hru slnka a tieňov. A stále vnímali starobylosť, ktorá nás obklopovala a vytvárala nevšednú atmosféru. Práve na tomto mieste, v roku 1946, boli v 11 jaskyniach nájdené rukopisy od Mŕtveho mora (Kumránske zvitky), najstaršie zachované  biblické texty.

          Večer sme strávili poslednou prechádzkou po Starom meste. Lúčili sme sa s dôverne známymi miestami, poslednýkrát sme zašli na posedenie do vinárničky v arménskej štvrti. Nechcelo sa nám rozísť. Večer sme sa zišli u pána profesora Mešťana. Bol to úžasný večer. Mala som dojem, že sme „ľudia rovnakej krvnej skupiny“.

          Rozlúčka

          Počas rozlúčkových raňajok v Hoteli Jeruzalem Gold sa s nami prišla rozlúčiť aj jeho riaditeľka. Dozvedeli sme sa, že aj ona má slovenské korene. Jej starý otec bol Bratislavčan.  Poslednýkrát sme prešli vstupným komplexom Jad Vašem. Čakala nás práca s filmovou ukážkou Kto mi pomôže?.  Bolo nám ľúto, že sme nemali viac času na rozhovor o nej. Príjemným prekvapením bol dar od Medzinárodnej školy pre štúdiá holokaustu – certifikát, spoločná fotografia účastníkov v pasparte a hromada didaktických materiálov. Veru, poriadne sme sa ponamáhali, kým sme ich umiestnili v batožine rozrátanej na kritériá leteckej prepravy.

          A potom už spiatočná cesta. Možno nie najpríjemnejšia previerka na letisku, keď vedúci musel dokázať, že nás pozná, interview na rôzne otázky, chabou angličtinou som musela vysvetliť, prečo mám v kufri  lovecký nôž...trápili nás obavy, že povieme niečo nie tak, ako treba. Všetko však dobre dopadlo, aj keď mladých strážcov letiska na kufri Prof. Mešťana učili robiť prehliadku – skenovať notebook, preveriť, či niečo nie je ukryté v knihe...Potom sme nastúpili do lietadla.

          Cez Stredozemné more, ktoré sa s nami lúčilo nekonečne krásnym západom slnka, sme smerovali domov. Tešili sme sa – Vianoce sa blížili, bolo treba piecť a chystať.  Počas letu sme sa stále rozprávali. Ako by sme sa nevedeli nasýtiť posledných spoločných chvíľ. Stále sme potrebovali ešte niečo prebrať,  pozrieť si spoločnú fotku, ešte niečo dopovedať...ale čas letel neúprosne rýchlo.

          Na Schwechate sme sa rozlúčili. Za týždeň sa z našej rôznorodej skupiny stali priatelia. Teší ma, že sme zostali v kontakte, že si dodnes vymieňame správičky, články, myšlienky.

          Je dobré, keď sa aj učiteľ učí. Tento seminár mi dal neskutočne veľa. Získala som nových priateľov, strávila čas s inšpiratívnymi ľuďmi, spoznala som zvláštnu, krajinu naplnenú históriou, zbúrala som ďalšiu časť svojich predsudkov a veľa som sa naučila o tom, ako učiť. 

          Mgr. Zuzana Kohútová

          Do galérie Reportáž z Jeruzalema boli pridané fotografie [foto Mgr. Zuzana Kohútová].